Gádžo expres

Tanečné predstavenie Gádžo expres búra rómske stereotypy.

Rómske tance i spevy tvoria repertoár nejednej folklórnej skupiny či súboru a vďaka tomu máme akú-takú predstavu, ako Rómovia tancujú, veselia sa či smútia. No podľa tanečníka a choreografa Vladimíra Michalka je scénické spracovanie cigánskeho umenia väčšinou afektované a nepravdivé. Aby verejnosti ukázal veľmi jemný, prirodzený a estetický tanec Rómov, vytvoril predstavenie Gádžo expres. A chce ním zbúrať aj iné, ako len tanečné stereotypy.

Gádžo expres je tanečná inscenácia, ktorou chcú tvorcovia zbúrať stereotypy verejnosti voči Rómom. V prvom rade stereotypy tanečné. „Keď bieli tanečníci tancujú rómske tance, tak to robia veľmi afektovane a prehnane, až srandovne. Rómovia však vôbec netancujú afektovane, ale práve naopak, veľmi jemne, prirodzene, esteticky a energicky. Práve to chceme ukázať v inscenácii,“ vysvetľuje Vlado Michalko. Okrem tanca zobrazí aj iné situácie zo života: „Nechceme Rómov vykresliť len pozitívne, ukážeme aj ich negatívne stránky. V predstavení bude obraz domova, ktorý majú všade a nikde. Obraz hrobu, čiže smrti, obraz lásky, peňazí, obraz ,naplno‘. Rómovia všetko naplno prežívajú, keď sa hádajú, používajú pri tom obrovské gestá. My môžeme mať pocit, že je to hádka na život a smrť a oni sa len vášnivo rozprávajú. Keď som bol prvýkrát na výskume u Rómov v Liptovskej Tepličke, jedna staručká pani mi spievala halgato a začala pri tom neskutočne plakať. Ale keď dospievala, utrela si slzy a ďalej sa so mnou s úsmevom rozprávala, akoby sa nič nestalo. Aj tieto situácie dokazujú ich emocionalitu a silné prežívanie života.“

Tance na kamere, zážitky v pamäti
Práve temperament, emocionalita a nadanie Rómov sa Vladovi natoľko zapáčili, že od roku 2004 chodí na výskumy do osád a zbiera autentický materiál. A ako taký výskum prebieha? „Na začiatku to bolo komplikované, pretože som šiel do cudzieho prostredia a nikoho nepoznal. Preto je lepšie nájsť osobu, ktorá sa tam vyzná. Prišiel som do osady a začal sa pýtať na muzikantov, spevákov a tanečníkov. Keď som mal šťastie, dostal som sa k ozaj šikovnému a talentovanému tanečníkovi, ak nie, tak si zo mňa Rómovia vystrelili. No vždy ma pozvali domov, pohostili a potom v kuchyni alebo v malej izbe tancovali a spievali. Ja som ich natáčal na kameru. Niekedy je však potrebné navštíviť rodinu viackrát, aby vám začali veriť a pochopili, že to myslíte úprimne. Vtedy sa aj viac otvoria a ukážu, čo v nich naozaj je.“ Teraz Vlado najviac navštevuje Jozefa Miku Kopýtka z Bardejova z osady Poštárka: „Je to úžasný tanečník a spevák a z jeho rodiny som si našiel plno priateľov. Rómovia sú súčasťou nášho sveta, mám k nim pozitívny vzťah, hoci som si vedomý všetkých negatívnych veci okolo nich.“ Práve priateľstvá priniesli Vladovi zážitky, ktoré síce nestihol natočiť, ale nikdy na nich nezabudne: „Často som chodieval k teraz už nebohému Milanovi Makulovi Bučkovi, vajdovi z Petrovian. Pri jednej kamarátskej návšteve mi zazvonil telefón a ako zvučku som mal cigánsku nahrávku z roku 1965, na ktorej rómski speváci ústami napodobňovali nástroje. Telefón teda zazvonil, dvihol som ho a kým prebiehal hovor, všimol som si, že Milan plače. Tak som to vyľakaný zložil a Milan mi povedal, že na tej nahrávke je on ako 17-ročný a ešte nikdy to nepočul. Potom mi to zopárkrát aj spieval a ústami úžasne napodobňoval cifrovanie na husliach. Bolo to síce trochu srandovné, lebo už nemal zuby, ale pre mňa to bol zážitok hodný pokladu.“

Bojový tanec Botolo
Vladove natočené tance a osobné zážitky môžu pomôcť umelcom, hudobníkom, etnológom, aby lepšie spoznávali autentickú rómsku kultúru. „V Košiciach máme Archív ľudovej kultúry, kde sú všetky tieto materiály prístupné. Ľudia sa z nich môžu učiť autentické cigánske umenie či tance. Pracujem s nimi, pravdaže, aj ja. Učím ich na Tanečných domoch, interpretujem na javisku. A ukážeme ich aj v predstavení Gádžo expres. Diváci uvidia tance z Petrovian, Bardejova, Moldavy nad Bodvou, Komárna, ale aj z ďalekej Transylvánie – zo Szászcsávásu. Veľmi zaujímavý bude archaický bojový tanec Botolo. Dnes je už veľmi výnimočný, zachoval sa najmä na území Maďarska a používa sa pri ňom palica. Tancuje ho muž s mužom, muž so ženou či dvaja muži a žena. Vyskytujú sa v ňom útočné a obranné pohyby a motívy. Je to starodávny palicový tanec Rómov a kedysi ním znázorňovali boj s mečmi. Traduje sa, že pochádza od rómskych kováčov, ktorí slúžili pri vojsku a tanec je odrazom nácviku ozbrojených súbojov vo vojenskom tábore.“

Kto každý stojí za projektom Gádžo expres?
„Réžiu predstavenia majú na starosti vynikajúci činoherní režiséri Ján a Mária Luteránoví. Spoločne sme vytvorili námet aj scenár. Hudbu pripravujú dvaja chalani. Jureš Líška je vynikajúci folklorista, muzikant a zároveň aj zakladateľ elektronicko-akustického zoskupenia Fallgrapp. Druhým je etnomuzikológ a výborný primáš Michal Noga. Choreografiu tvorím ja a pedagogicky na to dohliadajú Peter Vajda, Alfred Linke, Linda Luptáková, Martina Kupcová a Libuša Bachratá. Na odbornú spoluprácu sme oslovili Ivanu Šusterovú. Skoro všetci autori v predstavení aj tancujeme, spoločne s ďalšími sólistami. Nie je to konkrétny súbor, ale tanečníci vystupujú pod značkou Partia.“ Podrobnosti o scéne a kulisách Vlado nechcel prezrádzať, ale vieme aspoň to, že na pódiu bude pneumatika: „Drevené koleso z rebriňáka je symbolom Rómov, majú ho aj vo svojej zástave, ale keďže je 21. storočie, a my ideme s dobou, namiesto kolesa v inscenácii použijeme pneumatiku. A divákov čakajú aj nejaké prekvapenia.“

Kočovné predstavenie o priateľstvách, nepriateľstvách a o živote Rómov pripravili Klub milovníkov folklóru, tanečná skupina Partia a ďalší účinkujúci v spolupráci s Košickými kultúrnymi centrami K13. Predpremiéra sa uskutočnila 17. februára o 19:00 a premiéra 18. februára o 15:00 v Kunsthalle.

Gabriela Krestián Kuchárová | Kultúra| Zajtrajšie noviny| 29. 1. 2018